Bianka Dingová
To nemá (ne)zmysel
No mňa neodradíte. Ani nízkou karmou. Na to ja neverím. Ja som kresťan katolík.
kope JAMU v Brne. Zoznam autorových rubrík: nezmysly, myši a lienky, pseudobásne, agáta, prechádzalo sa, Súkromné, Nezaradené
No mňa neodradíte. Ani nízkou karmou. Na to ja neverím. Ja som kresťan katolík.
„Pekný deň prajem, pozdravili ma s úsmevom. „Ďakujem, neodolala som a prisadla si k nim, vylihujúcim na drevenej, od laku umytej lavičke. „Môžem vám povedať básničku? spýtala som sa s trémou na jazyku. Nič neodpovedali, len bijúc sa s vlnami vetra prikývli. Mám rada konverzácie s farebnými listami.
Oči chcú nakuknúť pod pozlátko obalu, dovoliť končekom prstov prijímať vibrácie prekvapenia. Tu som! Chyť ma! Zjedz ma! Tvoj som.
Všetci v sebe nosíme svoj Everest, je vecou každého, či sa naň rozhodne vystúpiť. Stretla som človeka, sedel v tráve pod košatým stromom. So smutnými očami pozeral na nemalú kôpku vecí - kyslíková bomba, lesklá modrá prilba, laná,... Listoval v spomienkach, keď ako jedenásťročný sníval o konverzácii so snehovou vločkou na najvyššom vrchole sveta. Sedí a nesníva. Prečo? Zhypnotizovaný stratou životného cieľa?
Derieme si ruky a nervy v práci, venujeme voľný čas skúmaniu nepochopiteľných fyzikálnych vzorcov, pečieme svoje prvé kura v živote. Príde na účet celkom slušná výplata, z tej fyziky sa tiež dva mínus pošťastila a kura, vďakabohu, jedlé je. „Ďakujeme človek, že ti na tom tak záleží, že si si dal námahu! To už málokedy z úst ľudí okolo nás počuje sa.
... a strach je to, čo leží v tvojej duši, áno, strach večný jak kameň! Živé kvety často mi spievajú, recitujú k srdcu pravdivé básne o tom, čo prežívam a prežívajú i iní. Bojíme sa? Koho? Čoho? Tmy? Či len sami seba?
... a ja ti poviem, čo je dôvera, je to len miesto, odkiaľ s niekým môžeš pozerať. Spievajú Živé kvety sviežim hlasom. Pozerajú rôznym smerom - ľudia rôznych farieb. Ja, priateľ, rodič... dôverujeme si?
Tieto slová mnohí z nás vyslovujeme v modlitbe k našej nebeskej matke Márii. Duch Svätý vložil do jej lona malý púčik veľkej lásky. Mladé dievča svojím „Áno dovolilo Bohu vstúpiť do jeho života. Pod Máriiným srdcom sa začala epizóda dokonalej lásky. Chceme sa aj my stať súčasťou filmového štábu, ktorého režisérom je Boh?
Niektorí ľudia nevedia prijať prehru. Sklamaní z toho, že nemohli opäť vyliezť na stupienok víťazov. Zlomená noha pred cieľom bolí najviac. Prosím, zavolajte lekára.
Nikdy som nedopustil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu. (Mark Twain) Ďalšia prekážka na ceste. Zostať stáť alebo preskočiť? Nečinne sa prizerať alebo konať?
Kráčam s mamou a so sestrou do obchodu po frekventovanom chodníku v našom malom meste, a čo si moje oči na ňom nevšimnú - neidentifikovateľné fľaky. Uvažujem o tom, rozmýšľam a už to mám - prilepené žuvačky.
Padáme na svoju tvár pred Tebou, Ježiš, tam milosť je a večná láska... (Lámačské chvály)
Človek, tvor večne nespokojný. Neustále sa sťažuje na svet okolo. Večné pripomienky, všetci sú zlí, on ten najlepší, všetko je drahé a jeho to najdrahšie. Nahnevaný kráča a hľadá spokojnosť v nespokojnosti.
Každý z nás má vo svojom vnútri malú sviečku. U niektorých horí veľkým plameňom, iným v srdci tlie len malý plamienok. Vždy lepšie, ako mať v srdci len vonnú sviečku, ktorej knôt nikdy nepocítil teplo ohňa.
„Samota je veľmi zlá. Päť detí som mala, a aj tak som zostala sama ako kôl v plote. Ale, vďaka Bohu, aspoň večer rýchlo zaspím prehodí medzi rečou starká. Ja sedím na gauči oproti nej a neviem, či mám plakať alebo sa smiať. Prišla som ju navštíviť asi po mesiaci. Nemám sa čím chváliť, keďže býva asi päť minút rýchlejšej chôdze od nás. A ja, veľmi dobré dievča v očiach okolia, som „schopná si nájsť po mesiaci až hodinu na návštevu starého a chorého človeka. O chvíľu babka začne opäť svoju básničku „Samota je veľmi zlá. Päť detí som mala....
...sadený pri vode a mojou oporou je mi živý Pán... a keď príde des ja neutečiem preč... a po čase sucha, ja viem, že príde dážď... viem, že príde doba, keď aj náš život prinesie ovocie...
Človek, osoba blúdiaca po svete plnom rôznych chodníkov... kráča po jednom z nich, kam príde?... krásny dom, veľa ľudí v ňom... lúka plná kvetov... drevený stôl, za ním sedí človek s úsmevomJ
My si len tak letíme... Kam?... Nevieme... Kto to vie?... Letíme pomedzi slnečné lúče, farebné lístie, snehové vločky i jarný dážď... Možno pristaneme raz v cieli... možno... Chceme?... Nechceme?... Hmm?
Mám na Zemi kúsok svojho miesta, kde si len tak žijem a snívam svoje sny... je to môj konár:)
Človek nedokáže žiť na tomto obrovskom svete sám, preto aj náš Nebeský Otec pri konaní svojho diela Adamovi stvoril Evu. Týchto dvoch jednoduchých ľudí by sme mohli pokladať za prvých priateľov v histórii ľudstva.